Pomoc Stankovi a Jarke s kúpou auta pre ZŤP

Ani neviem, ako dlho poznám Jarku.  Možno 20 rokov, možno viac.  Spoznali sme sa vďaka kedysi legendárnemu DCA Rádiu, v ktorom som kedysi ako „násťročná“  začínala.  Pamätám si, že som počas prvých vysielaní strašne koktala.  Pomýlila som sa takmer v každom slove.  V detskej relácii, aj v tých ďalších…  A Jarka ma ako poslucháčka vždy utešovala, že sa to počúva dobre, čo ako to bolo príšerné.  Že to nemám vzdávať. Písala mi listy, pohľadnice a korešpondenčné lístky… Internet bol vtedy ešte v plienkach. Možno aj vďaka jej podpore som sa od mikrofónu už nikdy nevzdialila.

DCA Rádio zaniklo, Jarka v mojom živote zostala.  Bola som pritom, keď mi predstavila svoju lásku. Sedela som v kuchyni jej malého bytu a ona mi hanblivo šepkala, že sa zamilovala.  Držala ma za ruku, ukazovala mi fotku Stanka a ja som mala v očiach slzy, hoci som jej lásku neskutočne priala. Vedela som totiž, že ľahké to títo dvaja mať nebudú. A sľúbila som si, že budem nablízku, keď ma budú potrebovať. Ten čas je práve tu.

Jarka je od narodenia na vozíčku. Má detskú mozgovú obrnu – spastickú biparézu.  Neviem si ani len predstaviť, aké má  bolesti.  Nikdy o nich nehovorí. Choroba jej však úplne vykĺbila pravú nohu. Lekári tvrdia, že to už nie je možné operovať.

Stanko má svalovú dystrofiu. Celé dni trávi na špeciálnom elektrickom invalidnom vozíku a rovnako ako Jarka je odkázaný na pomoc osobného asistenta. Okrem toho  má cukrovku,  3 x denne si pichá inzulín a musí dodržiavať prísnu diabetickú a bezlaktózovú diétu.  A aby toho nebolo málo, trpí osteoporózou vysokého stupňa.

Títo dvaja zamilovaní blázni sa ľúbia už desať rokov. Áno, nedávno mali výročie. Neuveriteľný pár dvoch ľudí, ktorí spolu chodia napriek tomu, že ani jeden chodiť nemôže. Stoja pri sebe, hoci bez pomoci asistenta stáť nevedia.  Ustáli aj to, čo my bez hendikepu veľakrát neustojíme.  Bolesti, prekážky.  My padneme. Oni nie. Majú jeden druhého. Pozerám sa na ich aktuálnu fotku už pol dňa a krútim v duchu hlavou. Jarku som za tých 20 rokov takmer nikdy nevidela plakať. Iba vtedy, keď pred rokmi prišla o milovaného brata, ktorý bol mimochodom tiež na vozíčku.  Keď mi povedala, že od septembra začína študovať na Obchodnej akadémii v Považskej Bystrici, vyvalila som oči. Keď sa mi pochválila, že si hľadá prácu, opäť som onemela. Pri nej som už na podobné šoky zvyknutá.  Stanko však  rád šokuje tiež. Je akvarista,  má nádherné akváriá, dokáže vyrobiť neuveriteľné veci z dreva a o športe BOCCIA som sa prvýkrát dozvedela práve  od neho. Bodoval snáď na každom turnaji, dokonca bol aj na majstrovstvách Európy.   Pri všetkých svojich aktivitách sa potrebuje prepravovať autom, do ktorého  ho treba ručne naložiť. A v tom je problém –  nie každý osobný asistent má dostatok fyzických síl na to, aby  ho vládal do auta ručne nakladať. Obom – Stankovi aj Jarke –  by nesmierne uľahčilo život špeciálne upravené auto s nájazdovou plošinou a kotviacim systémom pre ukotvenie invalidných vozíkov.

Najvhodnejším je údajne Peugeot Boxer Minibus alebo Fiat Ducato Combi.  Tieto autá stoja však veľa –  približne 26000 Eur.  Z úradu práce majú Jarka so Stankom schválený príspevok vo výške 13277 Eur. Áno, chýba veľa. Ale keby sme sa všetci spojili, títo dvaja to zvládnu.  Ak nemôžete pomôcť inak, pošlite im aspoň myšlienku. Pohladenie.  Úsmev. Čokoľvek.  Veď sa pozrite na tú fotku…

Ďakujem!

Darina Mikolášová