Ja a pokračovanie môjho príbehu

Náš spoločný príbeh sa začal písať v roku 2012.Kráčali sme po ceste životom plní elánu, odhodlania a očakávaní. Taký obyčajný príbeh dvoch mladých obyčajných ľudí. V auguste 2019 sa nám splnil náš najväčší sen a my sme si domov z pôrodnice priniesli naše šťastie, Nellynku. Ale naša radosť netrvala dlho...

Ako každá mladá rodina, aj my sme túžili sa osamostatniť. Po malých krôčikoch sme si začali budovať domov. Spoločných chvíľ bolo málo, keďže som cez týždeň pracoval a po víkendoch sa snažil tráviť čas na stavbe nášho domčeka.

16.11.2019 je dátum, ktorý nám radikálne zmenil život. Bola to sobota ako každá iná. Až do momentu, kedy manželke zazvonil telefón a dozvedela sa, že som spadol zo strechy. Celý čas tak veľmi dúfala, že to bol len banálny pád. Bohužiaľ, postaviť sa moje telo už nezvládlo. Všetko sa zomlelo veľmi rýchlo. Odviezla ma do nemocnice sanitka, no môj stav bol tak vážny, že bol nevyhnutný presun vrtuľníkom na špecializované pracovisko, kde som sa podrobil náročnej operácií miechy. Po niekoľkohodinovom čakaní mojej rodine lekár oznámil, že operácia sa podarila. Žijem! Ale, mám vážne poškodenú miechu – znel verdikt lekárov. 

Prvý týždeň v nemocnici bol neskutočne ťažký, pretože som si nevedel predstaviť, čo bude ďalej, no aj tak som sa nevedel dočkať dňa, kedy budem môcť odísť k mojim dvom princeznám (manželke a dcérke) aj napriek tomu, že som vedel, že to so mnou rodina nebude mať jednoduché, túžil som ísť domov. Po necelých troch týždňoch som počul tú radostnú správu, že môžem opustiť tie biele steny a pripútaný na posteľ opustiť nemocnicu.... huráááá......Doma som musel 24 hodín denne ležať, verte - neverte, tá neskutočne dlhá doba sa nedá opísať slovami, keď človek sám nemôže nič, nič, nič.

Doma sa o mňa príkladne starali manželka za pomoci rodiny. Taktiež ku mne dochádzali 2-3 krát týždenne fyzioterapeutky. Veľa ma masírovali, cvičili so mnou a to všetko stále v posteli. V januári som sa “presunul” do NRC Kováčova, v tom čase stále ako ležiaci. V Kováčovej som absolvoval 11 týždňový pobyt.         Za možnosť byť tam som nesmierne vďačný, pretože ma naučili také veci, čo zdravého človeka ani nenapadne, a to napr. sadnúť si, vedieť sa presunúť do invalidného vozíka, pohybovať sa na invalidnom vozíku,...bola to makačka, ale konečne som mohol opustiť posteľ a ísť mimo izbu. Zoznámil som sa s ľuďmi, ktorých postretol podobný osud. Keď som sa v marci vrátil domov ako vozičkár, čakala ma zvláštna situácia, ktorá ma ako zdravého človeka nenapadla. Zrazu som sa nevedel dostať do kúpelne urobiť bežnú, základnú hygienu. Zistil som, že si neviem napr. napustiť vodu do pohára,... všetko sa v tej chvíli zdalo úzke alebo vysoké... naozaj nepríjemne. Stále som odkázaný na pomoc blízkych, či už manželky alebo mojej najbližšej rodiny.

Už v tom čase bola prepuknutá situácia okolo Covid19, takže ma čakalo ďalšie sklamanie, čo sa týkalo rehabilitačných pobytov - všetko zatvorené. Ale ľudia okolo mňa nezaháľali a intenzívne sme cvičili a snažili sa napredovať.

1.6.2020 sa situácia zmenila a ja som vytúžene a radostne so vztýčenou hlavou nastúpil do ADELI MEDICAL CENTER v Piešťanoch, kde som absolvoval 2 týždňový rehabilitačný pobyt. Bola to moja prvá skúsenosť, ktorú hodnotím ako veľký prínos a posun v mojom ťažkom a náročnom boji, ktorý ma ešte len čaká. Z pobytu som sa vrátil s lepšou stabilitou v hrudníku (padal som, ako malé dieťa, ktoré si nevie udržať stabilitu a váľa ho zo strany na stranu), pevnejšími rukami, ktoré mi pomáhajú pri presunoch a cvičeniach, keďže celé svoje telo viem udržať len na rukách. Bol som doma 2 týždne a nastúpil som na neurorehabilitačný pobyt v Soproni (Maďarsku), odhodlaný poriadne cvičiť a bojovať za život na vlastných nohách a sebestačný život. Podstúpil som aj liečbu kmeňovými bunkami v Malackách, kde mi aplikovali prvú dávku. V Soproni (Maďarsku) som bol už viackrát, veľmi mi to tam pomáha. Taktiež som bol na mesačnom rehabilitačnom pobyte v Klimkoviciach (Česka republika), kde liečba obsahovala elektrostymuláciu mojich nehybných dolných končatín, 2 hodinové intenzívne cvičenie a mnoho iného. Chcel by som pokračovať v cvičeniach, rehabilitáciách a všetkom, čo verím, že mi pomôže na ceste za mojim snom.

Za možnosť byť na takýchto rehabilitačných pobytoch a podstúpiť opakovanú liečbu kmeňovými bunkami ĎAKUJEM hlavne VÁM, ktorí ma podporujete. Bez VÁS by som nedokázal si plniť svoju predstavu o tom, ako kráčam na vlastných nohách držiac za ruku moju dcérku Nelly. Verím, že tieto pobyty, za ktoré som vďačný Vám ma opäť postavia na nohy a aj ja budem môcť zažiť znova ten pocit - stáť a kráčať na vlastných nohách.

Zo srdca Vám ešte raz ďakujem.

S pozdravom a veľkou vďakou MAŤO.