Menu

Malý veľký bojovník

Trvanie výzvy: 30. októbra 2019 - 30. októbra 2020

Chcem darovať

Zvoľte výšku svojho jednorazového daru

Túto výzvu podporíte aj zdieľaním

Cieľ výzvy

Cieľom tejto výzvy je vyzbierať peniažky na potrebné rehabilitácie, neurorehabilitačné pobyty, rehabilitačné pomôcky a špeciálne terapie.

Príbeh

Malý veľký bojovník

Mojim snom je byť znova zdravý chlapček.

Ahojte. Volám sa Mathias a mám 2 rôčky. Som usmievavý chlapček, mám rád hudbu a hudobné nástroje. Rád spievam a učím sa nové veci. No pohybovo na tom niesom ako moji rovesníci. Som síce múdry a bystrý, rozumiem všetko čo dospeláci hovoria, poznám farby, písmenká a viem aj to, že ciká sa do záchodu, ale bez pomoci sám nedokážem skoro nič,iba sa občas pretočiť z chrbátika na bruško. Veľmi sa snažím aj posadiť, ale akosi mi to ešte nejde. Najradšej by som stále len chodil alebo niečo robil, len ležať nie. Ťahá ma to za zdravými detičkami. Túžim s nimi behať za loptou, skákať a hrať sa všelijaké hry. Chcem robiť všetko, čo vedia ostatní. Keď mi to nejde tak sa kvôli tomu trápim a plačem. Doktori mi píšu diagnózu detská mozgová obrna ako následok nedostatku kyslíka pri pôrode. Aj ja som bol niekedy zdravý, len som mal ťažký štart do života, keď ma museli oživovať. Potom som dostal kŕče a 2 dni som plakal a postonkával. Keď mi nič nepomáhalo a v nemocnici už nevedeli čo so mnou, tak ma dehydrovaného a s horúčkou previezli do inej nemocnice. Tam mi zistili, že mi počas pôrodu bolo veľmi ublížené. Mal som kŕče, zlomenú kľučnu kosť, opuchnutý mozog, zakrvácané očné pozadie, poškodenú hlavičku a iné. Dali ma do umelého spánku a v nemocnici ma liečili skoro celý mesiac. Mamka bola celý ten čas so mnou v nemocnici a pravidelne mi nosila mliečko každých pár hodín. Po prepustení z nemocnice so mnou cvičila, masírovala ma a chodil som pravidelne na kontroly k lekárom. Bol som síce dráždivé bábätko, lebo sa mi stalo už veľa zlého, ale krásne som držal hlavičku v polohe na brušku a v troch mesiacoch som sa prvý krát pretočil na bruško sám. Svalový tonus som mal zatiaľ v norme, pekne som priberal a rástol, až kým ma v štyroch mesiacoch nezaočkovali. Vtedy som začal robiť zvláštne veci, ako napríklad vyplazovať jazyk, z ničoho nič plakať a nevedieť sa ukludniť, hlavičku pučiť do vankúša a v záchvate zlosti sa vypnúť do luku tak silno, až som sa hojdal na hlavičke a pätách. K tomu všetkému som schudol skoro kilo, bol som bledý a od vtedy sa trápim s tým, že málinko priberám a niekedy  vôbec, aj keď papám veľa ako veľký chlap. Pijem špeciálne mliečko pre alergikov na bielkovinu kravského mlieka a nutridrinky na priberanie. Na brušku som sa už nevedel krásne udržať a bojujem s tou stabilitou stále, no zlepšuje sa to. Nikto nevie ako by som bol na tom ak by ma v nevhodný čas neočkovali po tak ťažkom úraze. Asi by som mal následky z pôrodu ale možno nie až také veľké. No vravia, že vďaka mojej múdrej hlavičke mám šancu sa raz postaviť aj ja na vlastné nožičky a zažiť všetko to, o čom teraz len snívam. A nesnívam sám. Sníva aj moja mamička, ktorá ma ľúbi najviac na svete. Sníva o tom, že raz pricupkám na tých malých nôžkach k nej do náručia, objímem ju, oslovím ju konečne MAMA a jej budú tiecť slzy šťastia po tvári. Pošepká mi, že sme to zvládli a v tej chvíli budeme obaja vedieť, že už zvládneme všetko. Mamka vraví, že musím veľmi veľa cvičiť, aby som bol veľký chlapec, aj keď ja nemám moc rád cvičenie. Chodím 3x do týždňa cvičiť do súkromných centier. Tam cvičím Vojtovu metódu, Bobath koncept a aj v závesnom systéme. Chodím aj na iné terapie, kde sa mi páči, napríklad play wisely-múdre hranie, plávanie, hipoterapia, canisterapia, skenar, osteodynamika... A je kopec ďalších, ktoré by mi mohli ešte pomôcť. Chodím aj na rehabilitačné pobyty. Ide to malinkými krokmi ale každá nová terapia a každý  pobyt ma niečo nové naučí. Niekomu sa to môžu zdať malé pokroky ale pre mňa sú skutočne veľké. Tento rok som sa konečne dostal do Adeli medical center v Piešťanoch. Krásne som nabral na svaloch, čo ja veľmi potrebujem, naučil som sa držať hlavičku a zapierať sa o rúčky. Pán doktor vravel, že takýto neurorehabilitačný pobyt by som mal opakovať  každé 2 mesiace. Medzitým sa udržiavať pravidelnými cvičeniami a terapiami, aby som sa nevracal do zadu ale posúval stále vpred. Rúčky sa mi začínajú teraz zlepšovať, z čoho majú všetci veľkú radosť. Len je tu problém, ktorým sú peniažky. Nič z toho mi neprepláca poisťovňa. Na jeden takýto neurorehabilitačný pobyt potrebujem niekoľko tisíc eur. Ostatné cvičenia a terapie, ktoré medzi tým absolvujem tiež niesú lacné a k tomu všetkému, aby toho nebolo málo, mi stále treba nejaké nové pomôcky. S mamičkou sme ostali síce sami, ale mám ešte babičku a dedka, ktorí ma tiež veľmi ľúbia a pomáhajú mne aj mamke najviac ako sa dá. Len bohužiaľ náklady na moju liečbu sú tak vysoké, že ich ani oni nemajú šancu zaplatiť. Mamka je so mnou 24 hodín denne, veľa sa mi venuje , hľadá stále niečo ako mi pomôcť a skúša čo sa dá, aby pre mňa urobila maximum. V mojom prípade ide aj o čas, pretože šance na zlepšenie mám iba ak čo najviac budem cvičiť kým som maličký. Do tejto ťažkej situácie sme sa dostali nie vlastnou vinou a preto prosím všetkých dobrých ľudí, ktorí by mi chceli prispieť na moju liečbu, aby tak urobili, nech môžem pravidelne cvičiť. Ja viem, že to s Božou a  aj vašou pomocou raz dokážem. 

Ďalšie informácie

Nahlásiť

Stránka obsahuje nepravdivé, urážajúce alebo neetické informácie

Ste si istý, že chcete vymazať aktualizáciu?