Janka trpí závažným ochorením kože a čaká ju náročná operácia - pomôžme jej na tejto ceste

Niektoré ženy si píšu denník. Ja už roky píšem svoj príbeh do obväzov. Existujú knihy, ktoré človek prečíta za jeden večer. A potom existujú príbehy, ktoré sa nepíšu atramentom. Píšu sa slzami. Krvou. Bolesťou. 

A nekonečnou nádejou, že raz príde kapitola, v ktorej bude menej utrpenia. Toto je jeden z nich.

Volám sa Janka. Mám 28 rokov. A už niekoľko rokov žijem vo svete, kde sa rána nezačínajú vôňou kávy, ale pachom otvorených rán. Vo svete, kde hodiny nemerajú čas, ale chvíle medzi ďalšou bolesťou. Vo svete, kde posteľ nie je miestom oddychu, ale bojiskom, na ktorom každú noc zvádzam vojnu so svojím vlastným telom.

Moje telo sa totiž jedného dňa rozhodlo bojovať proti mne.

Volá sa to Hidradenitis Suppurativa.

Pre mnohých neznáme slovo. Pre mňa meno môjho každodenného nepriateľa. Neprišlo ku mne ako búrka. Prišlo potichu. Ako prvá kvapka dažďa, ktorej nikto neprikladá význam. Lenže z tej jednej kvapky sa stala povodeň. A tá mi postupne zaplavila celý život. Pod mojou kožou začali vznikať tunely, akoby sa zem pod mojimi nohami prepadávala do vlastnej tmy.

Každá rana bola ako sopka, ktorá nikdy neprestala chrliť bolesť. Každý nový absces bol ďalšou vetou, ktorú za mňa písala choroba. A ja som sa len bezmocne pozerala, ako prepisuje môj život. Dnes žijem s III. stupňom podľa Hurleyho klasifikácie. To je posledná kapitola tejto choroby. Ťažšia už neexistuje.

Keď sa ráno pozriem do zrkadla, nevidím len svoje telo. Vidím mapu všetkých vojen, ktoré som musela vybojovať.

Každá jazva je veta. Každá rana je odstavec. A moje prsníky... Tie sa stali knihou, ktorú už lekári nedokážu zachrániť. Preto ma 3. novembra 2026 čaká hospitalizácia. A 4. novembra 2026 príde deň, ktorý navždy rozdelí môj život na pred a po. V ten deň prídem o oba prsníky.

Nikdy som si nemyslela, že raz budem musieť oplakávať časť svojho tela, ktorá bola symbolom mojej ženskosti. Je zvláštne lúčiť sa s niečím, čo ste nikdy nechceli stratiť. Ale ešte zvláštnejšie je uvedomiť si, že jediná cesta k životu vedie práve cez túto stratu. Každý deň si obliekam úsmev rovnako opatrne, ako si obliekam čisté obväzy. Lebo úsmev zakryje oči. Ale obväzy už nedokážu zakryť bolesť. Sú dni, keď mám pocit, že moje telo je dom. Dom, ktorý zachvátil požiar. A ja behám z izby do izby s pohárom vody, dúfajúc, že zachránim aspoň niečo. Lenže plamene sú silnejšie. A ja už nevládzem hasiť sama. Moji rodičia stoja vedľa mňa ako dva staré stromy. Silné. Obetavé.❤️ Aj keď ich vlastný vietor života už dávno nešetrí. Moja mama už dlhé roky nevidí svet. A predsa dokáže vycítiť každú moju slzu.  Môj otec drží našu rodinu pokope, aj keď sám nesie na pleciach viac, než by mal uniesť jeden človek. A ja... ja by som mala byť ich oporou. Namiesto toho sa každý deň pozerajú na to, ako ich dcéra pomaly prehráva boj s vlastným telom. Najťažšia nie je bolesť. Ani operácia. Najťažšie je pozerať sa do očí ľudí, ktorých milujete, a vidieť v nich bezmocnosť.

Dlho som si myslela, že prosiť o pomoc znamená prehrať. Dnes už viem, že nie. Prehrať znamená vzdať sa. A ja sa ešte nevzdávam. Preto dnes držím v rukách nie pero. Ale svoje srdce. A pokladám ho pred vás.

Ak ste dočítali až sem, možno ste sa na chvíľu stali súčasťou môjho príbehu.

Ak mi dokážete pomôcť, pomôžete mi niesť kapitolu, ktorú sama už nevládzem uniesť. A ak mi pomôcť nemôžete, prosím, pošlite môj príbeh ďalej. Pretože niekedy stačí, aby sa jedna stránka dostala do správnych rúk. ❤️‍🩹 Trpím ešte ďalšími chronickými ochoreniami ako je Diabetes typu 2, ktorú som dostala vďaka liečbe GKS. Mám tiež problémové srdiečko, nebije tak ako má a je neposlušné, tiež problémy z krátkodobou pamäťou, s kĺbmi, neurologické problémy a tak ďalej.

Nebyť liekov a skvelých doktorov ako je pán primár MUDr. Vladimír Lukáč, všetky sestry, sanitárky z chirurgického oddelenia vo Veľkom Krtíši, úžasnej internistke ako je MUDr. Brigita Škerlecová, tiež super dermatologičke MUDr. Zuzane Sečníkovej a veľká vďaka žene, doktorke, ktorá ma dokáže zachrániť aj keď prídem za ňou za 5 minút 12 a to je MUDr. Diana Penksová. 🙏🏼 Bez nej by bol môj  boj ťažký oriešok. Tiež ďakujem vrchnej sestričke Janke Kušpálovej za jej pohotové, rýchle  riešenie mojich ťažkostí, keď sa objavím u nich pri dverách. Ďakujem všetkým, ktorí mi pomáhajú a držia ma do operácie. Ale ďalej to však nevieme dať bez vás dobrých ľudí 😞❤️‍🩹

Zo srdca Vás prosím aj keby ste mali poslať aj len 1 €, prosím vás o pomoc. Možno práve vy budete človekom, vďaka ktorému moja kniha nebude mať smutný koniec.

Ďakujem každému za každé jedno euro. Verím že to s vami do operácie zvládnem!! 🔥Možno raz napíšem poslednú vetu tejto kapitoly. Nie vetu o bolesti. Ale vetu, na ktorú čakám celé roky.

"A po dlhej zime môjho života konečne prišla jar." ❤️

Ďakujem za každý cent ❤️‍🩹 

Vaša Janka bojovníčka s HS ❤️‍🩹