Pomôžme Katke opäť žiť bez bolesti

Pekný deň prajem. Nikdy by ste neverili, že život, i keď bol ťažký, ste ho na hrane zvládali. Ale príde deň, príde jeden moment, ktorý si prehrávate v hlave neustále. Deň, kedy som upozornila lekára a miliónkrát ho prosila, či si je istý zákrokom a či mi neublíži. Odpoveďou bolo: „Ja som lekár, to sú len moje pocity.“

A od toho momentu nastane peklo. Hrozné peklo. Slobodná matka, ako-tak to roky ťaháte 24/7 na pleciach, tona, ale tešili ste sa z každého momentu s dcérou, všetko čo ste mali, dostala. Ale trpeli ste ukrutnými bolesťami denne, žiaden kvalitný spánok, roky.

Cca 4 roky dozadu prvý lekár špecialista, vymýšľate si. O rok neskôr súkromná klinika – pošleme vás do Martina. A konečne diagnóza a čakáte na operáciu pažeráka. Po nej ešte väčšie peklo, ale pracujete, dcéra dostáva maximum.

A zrazu príde nová pani doktorka. Pred rokom tvrdila, že moje problémy sú neurologické, nie gastro. Návšteva neurológa, žiadne vyšetrenie cca 3/4 roka, stav žalostný, bolesti ukrutné. Potom príde spása – nový neurológ cez poisťovňu, pozrel si moje záznamy a s najvyššou vážnosťou odporučil urgentne urobiť MR mozgu a krčnej chrbtice. Idem do Martina so smrťou v očiach, prosím pána doktora, nech zváži, že moje problémy s pažerákom sú sekundárne a momentálne čakám na MR, že nie je rozumné teraz robiť manometriu. Nevypočutá.

A šla som na lôžko bez sedácie – naraz hadica nos aj ústa, jednu tlačí jeden chlap, druhú druhy. Ležíte tam a hlavu máte vo vlastných zvratkoch, chytíte lekárovi ruku, sestrička vás začne držať. A vtedy začalo peklo.

Zrazu po ceste domov zisťujete, že neviete ovládať vlastné telo, bolesť sa stupňuje, nevidíte, neviete sa pohnúť. Nemocnica v Poprade, hospitalizácia. Platničky v krku sa dotýkajú miechy, a nielen dotýkajú – je kriticky zúžená, absolútna stenóza. V nemocnici odmietnu rehabilitáciu ústavnou formou a idete domov.

Keďže kvôli vyšetreniu ste dali výpoveď a vzali super ponuku jobu, medzi pauzami ste si šli porobiť vyšetrenia, lebo nevynechávate v práci. Nastúpite do nového jobu, maximálne spokojná s prácou, mozog mi funguje a vyrovnávam sa so zhoršenou mobilitou. Je to nové, bolí to, ale idete na milión percent. Úprimne poviete, že budete žiadať o čiastočný invalidný, ale v marketingu vás to neobmedzuje, i keď je stav stále akútny. Stále fungujem ako matka a aj v práci, poháňa ma sila – obrovská sila zabezpečiť dcéru.

Na tretí deň v práci prišla výpoveď, ale chápem – kto by si viazal „krypla“ na krk, i keď to bolelo. Ďalšia facka – rodičovská dovolenka sa neráta do PN, chýbajú mi dni, čo som bola na rodičáku. Takže jeden moment má zruinovať fyzicky, psychicky, finančne.

A čo teraz? Prosím okolie, aby mi prišli pomôcť so sprchou, platím opatrovateľku, čo vodí dcéru do škôlky. Jedlo aj peniaze sa míňajú a ja mám čas ešte jeden mesiac a sme na nule, úplnej nule.

5 rokov idete na plný plyn na deficit a jeden moment všetko zničí, čo ste budovali. V duchu si hovoríte, keby som sa aspoň vytrepala na bicykli, a nie – máte ten pohľad doktora, čo vám tvrdí, že sa nemôže nič stať.

Stále to bolí, ale musím ísť ďalej kvôli Alžbetke. Dám sa dokopy, verím tomu, že pôjdeme zas niekedy na výlet. Nebude to tak skoro, len potrebujem čas dať sa dokopy a neskončiť na ulici.

Bolí to, verím, že to zvládnem. Pomáhala som celý život iným, verím, že teraz niekto pomôže mne – nie kvôli mne, ale kvôli Alžbetke.

Ďakujem za prečítanie.