Pomôžme spoločne Kubkovi absolvovať potrebné terapie pre jeho napredovanie

Príbeh začal, keď mal Kubko 2 rôčky. Rodičia a blízke okolie si začali všímať, že sa Kubko líši od ostatných detí v jeho veku. Nereagoval na meno, výzvy, neukazoval na veci, ktoré chcel, netlieskal ani ho vôbec nič podobné nezaujímalo. Rád sa hral len s kockami, sám a nemal potrebu sa s niekým hrať. Prvé vyšetrenia vylúčili hluchotu, ale bohužiaľ potvrdili detský autizmus, takže v 3 rokoch  bol ako keby na úrovni 1 roku. Po diagnostike sme sa museli začať vyrovnávať s diagnózou, museli sme zistiť, aké máme možnosti a čo vlastne autizmus znamená. S diagnózou sa nezmierime asi nikdy. Predsa len predstava o tom, aký chceme žiť život, bola úplne iná. S akýmkoľvek postihnutím príde úplné prehodnotenie hodnôt a priorít v rodine. 

Museli sme zmeniť prácu, aby sme sa vedeli prispôsobiť najmä Kubkovi. Kubko aj napriek diagnóze je veľmi šikovný. Naučil sa chodiť na záchod, momentálne začal používať sám lyžičku alebo vie ukázať prstom, keď niečo chce. Chceli by sme, aby začal navštevovať bežnú škôlku v dedine. Lenže stále nevieme ako to celé dopadne. Okrem toho že má problémy s trávením kvôli jednostrannej strave, má výbuchy hnevu, nerozumie, v noci zle spáva, býva potom nervózny, tak sa pridala ešte aj precitlivenosť na oblečenie a obuv. Bolo obdobie, že nechcel vôbec chodiť po nožičkách, čo ho viedlo k ešte väčšej nervozite, lebo nie len, že nevedel povedať, čo chce, ale nevedel to už ani ísť ukázať. Momentálne chodí len vo voľných nasúvačkách. Vadí mu akákoľvek obuv a aj odev. Takže v konečnom dôsledku nechodíme nikam všetci. Najhoršie je, keď nevie povedať či ho niečo trápi alebo bolí. Kvôli tomu sa nám aj stalo, že sme skončili v nemocnici kvôli obyčajnej viróze. Rodičia, rodina, sestrička robíme všetko preňho, ale je to veľmi vyčerpávajúce. 

Najväčší problém, s ktorým sa my ako rodičia musíme denne vyrovnať je, že neexistuje nejaká konkrétna liečba autizmu. Všetko je len o terapiách, ktoré nedokážu dieťa vyliečiť, ale dokážu mu aspoň  pomôcť sa rozrozprávať, viesť k samostatnosti a možno raz aj navštevovať školu a hrať sa s deťmi a mať nejakého kamaráta. 

Terapie sú však veľmi finančne náročné. Preto sme sa rozhodli zbierať a šetriť každé euro rôznymi cestami, aj keď sme neboli moc s touto formou stotožnení. Najviac si však vedia pomôcť najmä dobrí ľudia navzájom medzi sebou.