Mojím snom je stáť na vlastných

Moje meno je Lukáško. Veľa ľudí náš príbeh už pozná. Ale na začiatok sa pripomeniem. Narodil som sa 26.03:2016 ako úplne zdravé dieťa. Bol som vymodlené a vytúžené dieťatko. Chodil som v chodačke ,staval sa v postieľke na nožičky a bľabotal,ako zdravé detičky. Nič nenaznačovalo že by som bol choručký. Zvrat nastal v 11 mesiacoch, ako som šiel na včeličku (očkovanie). Zrazu som sa nevedel hýbať, stáť v postieľke a prestal som aj bľabotať. Nevedel som čo sa so mnou stalo a taktiež moji rodičia. Byt v ktorom bol smiech a radosť sa zrazu stal bytom plaču a ticha. Začal sa kolotoč a navštevoval som jedného lekára za druhým. Môj svet sa začal točiť okolo bielych plášťov (lekárov). Nikto nevedel povedať mamičke a ockovi čo sa stalo a nevedia to povedať dodnes. Prv to bola spastica dolných končatín potom zrazu horných potom aj aj. Mamina so mnou poctivo cvičila Vojtkovu metódu a taktiež k nám chodila jedna teta, ktorá so mnou cvičila tiež. Neskôr som sa dostal do štádia,že som zacal štvornožkovať. Ale ďalej som sa už neposúval dopredu. Mojim rodičom lekári navrhli MRI mozočku, čo mamina a ocko dlho odkladali, kedže vyšetrenie sa robí pod narkózou. Ale nakoniec do toho šli. Urobili mi MRI mozočku v Prešove a čakali sme za výsledkom. Rodičia vedeli, že niečo nieje v poriadku, nakoľko výsledky ostatným ľuďom odovzdávali a mojim rodičom povedali že musia počkať za primárom, ktorý im všetko vysvetlí. Bolo mi zistené nedokrvenie mozočku z minulosti a následne písaná diagnóza DMO-neznámej príčiny. Dlho mamka rozpávala s primárom kedy a kde sa to mohlo stať a čo sa s tým dá robiť a ako mi môže pomôcť. Odpoveď bola jasná. Rehabilitácie a cvičiť cvičiť ,že mozoček sa stále vyvíja a môžem sa dať dokopy,pretože 15mm mozočku čo sa mi nedokrvovalo sa dokrvuje, ale na cievach vidno že sa niečo stalo. Kedy nikto nevie . Tak mamička prv len plakala ,plakala ale potom si povedala,že ma takto nenechá a začala hľadat informácie o mojej diagnóze a ako mi pomôcť. Začala vytvárať zbierky , oslovať nadácie a bojovať za moje zdravie ako lev. Dva roky som každé tri mesiace navštevoval sukromné rehabilitačné centrum v Košiciach,len vďaka cudzím ľuďom nakoľko takéto rehabilitácie naše poisťovňe nepreplácajú. Ale moje telíčko sa posťahovalo a po dvoch rokoch som skončil na operácii Ulzibath (uvoľnenie šliach) v Kladne taktiež vďaka dobrým ľuďom. Na mojom malom telíčku uvoľnili 21 šliach ale veľmi mi to pomohlo,nakoľko po rehabilitáciach v Košiciach som vedel už chodiť okolo nábytku ale špičkoval som krížil nožčky,bol problém ma prebaliť a nevedel som ani ručičky dvihnúť. To všetko sa po operácii vytratilo. Po zotavení sme začali zasa navštevovať koordinačného trénera v Košiciach. To bolo cestovanie o 7:30 sme s maminou ráno odchádzali a o 15:00 prichádzali domov. Ale výsledky sa dostavili. Začal som chodiť o teleskopické paličky. Síce nie dlhé trate,ale nikto ma zrazu nedržal. No po čase sme skončili aj tam nakoľko ja som na úrovni bábätká,takže môj tréner povedal ,že momentálne je to môj strop,ale že ako sa mentálne posuniem dopredu maminka sa mu má ozvať a budeme pokračovať. Tak mamina začala rozmýšľať čo ďalej. Dozvedela sa o Klinike v Topoľčanoch,kde žilovo aplikujú kmeňové bunky. Zasa zbierka hlava v smútku stálo to 3000 eura ale podarilo sa a absolvoval som to. Ale potom som pochorel a kmeňové bunky zrejme liečili moju chorobu nie to čo som potreboval. Neskôr sme si zasa pozháňali peniažky a boli vo Varšawe u dr.Veľa. Tam sa moji rodičia dozvedeli ďalší šok. Hneď po rentgene mi bolo zistené,že jeden krčný stavec mám ako keby prilepený k hlavičke. Tým pádom sa môj mozoček nedokrvuje,ako je potrebné a aj preto som na úrovní babätká. Nedávno pred vojnou som absolvoval delfínoterapiu v Odese na Ukrajine a pred týždňom som bol zasa vo Varšawe u dr Veľa. Všetky tieto rehabilitácie nás posúvajú dopredu,ale žiadne z nich nepreplácajú poisťovňe. Všetkým vám ďakujem ,že nám pomáhate aby som mohol absolvovať tieto rehabilitácie lebo mamina s ockom by to neutiahli . Už viem chodiť o jednu paličku ,začínam používať pár slov a viac vnímať svet okolo seba. Ale je to ešte boj na dlhé trate a jediným mojím snom je rozbehnúť sa k mamine a ockovi a povedať im že ich ľúbim. Pomôžte nám prosím bojovať ďalej. ĎAKUJEME Lukáško s maminou