Nechcem ten boj prehrať

   Ubehlo už päť dlhých rokov, čo sa život mne a mojej rodine úplne, ale úplne zmenil.

Pamätám si ten deň úplne presne a akonáhle sa blíži deň, kedy som ochrnula doslova v priebehu pár hodín, tak plačem,ako každý rok predtým. Zostala som zrazu neschopná pohybu,bez citu v nohách a s neskutočnými bolesťami. V kútiku duše som verila, že je to len dočasné, no veľmi som sa mýlila??. Keby som tvrdila, že som sa s tým zmierila, tak by som klamala. Nie, s tým sa jednoducho nedá zmieriť. Jediné, čo sa dá, tak je chorobu prijať, zmieriť a spriateliť sa s ňou a hlavne zabojovať, aby sa zmiernili následky.
   Vždy sa niečo,pre niečo deje... Toto obdobie mi veľa vzalo, no aj veľa dalo...Moja choroba ma naučila trpezlivosti, vytrvalosti, bojovnosti,ale aj viere a pokore.
   Predchádzajúci rok bol veľmi ťažký a náročný. K základnému ochoreniu pribudlo nové, veľmi ťažké, kedy mi zlyhal kompletne krvný systém a ja som doslova bojovala o život.?? Ja, rodina a ani lekári netušili, či  tento boj vyhrám. Nespočetné transfúzie krvi, erymasy, plazmy a možno aj bojovnosť organizmu ma vrátilo "späť" . Všetko bolo skomplikované ešte aj tým, že už v tomto období sa rozmáhal na SK nebezpečný Covid-19. V nemocnici bol zákaz návštev a moja rodina nemohla byť pri mne,čo bolo veľmi ťažké. Záver bol: ťažká pancytopénia( ochorenie krvi) , trombocytopénia a útlm kostnej drene. Aby som nemala toho málo, tak krátko po prepustení mi zlyhala pečeň a do toho som dostala aj  zápal pľúc. Takže opäť nemocnica a opäť boj ??. Snáď by aj stačilo, no asi som poriadna smoliarka, tak som dostala ťažkú nekrózu a prišlo pár mesiacov dennodenného, veľmi bolestivého čistenia rany. Tí, čo ma poznajú, vedia...Bolesť, bolesť, bolesť... 
   Vtedy som intenzívnejšie  pociťovala to, že som svoje áno povedala tomu najlepšiemu, najobetovanejšiemu mužovi na celom svete.  Ďalším  hnacím motorom sú moje deti, ktoré predčasne dospeli...No to, s akou láskou mi pomáhajú, to hovorí za všetko. Veria, že ich mama raz bude chodiť.Veľmi ich ľúbim a práve pre nich túžim opäť stáť na nohách. 
Priatelia moji, vážte si život, vychutnávajte si každý jeden deň, hodinu, minútu, sekundu. Żite každý jeden deň  naplno.
   Ja stále verím, stále dúfam, že raz ten môj "štvorkolesový tátoš" bude stáť v kúte a ja pôjdem po  vlastných, aspoň s pomocou barličiek ....?? Ide to veľmi pomaličky, doslova myšacími krokmi, no musím byť trpezlivá, pokorná a hlavne sa nevzdávať. Musím bojovať pre ľudí, ktorí ma ľúbia, veria mi a ja ich nechcem sklamať.
Aj keby to malo trvať rok, dva, päť alebo aj 10, tak moje nohy musia kráčať??

   Rehabilitácie sú finančne náročné, sú však veľmi dôležité, aby sa môj sen stal skutočnosťou.
Na tejto stránke mi už veľmi pomohli, či už kolektív úžasných ľudí z tejto stránky, tak aj množstvo dobrých ľudí a ja som mohla zažiť posun vpred. Preto opäť prosím a verím, že sa nájdu dobrí ľudia, ktorým osud ľudí nie je ľahostajný. Dobro sa dobrom vracia. Za každú pomoc Vám ďakujem.