Zázraky existujú

Volám sa Kristína, som z Prešova a za necelé 2 roky sa mi život obrátil naruby. Mala som skoro ideálny život. Začiatky nášho manželstva sprevádzal predčasný pôrod nášho milovaného syna (11 rokov)  a následky v  podobe rôznych diagnóz. Napriek tejto náročnej situácii sme to spolu s manželom Marekom výborne zvládli. Synovi sa darí aj keď starostlivosť o neho bola  a je nad naše/teraz len moje  sily.

3.máj 2019 deň,  ktorý zmenil môj život. Bežnýdeň - manžel prišiel z práce, nesťažoval sa nanič.  Trochu sme sa porozprávalia šli sme so synom von. Domov sme sa vrátili po dvoch hodinách. Videla som ho v spálni sedieť na posteli, prišlo mi že telefonuje. Až po chvíli ma syn upozornil na to, že mu neodpovedal na otázku. Spozornela som a vtedy som ho počula naposledy povedať vetu ,,nechaj ma spať“.  Bolo to zvláštne, lebo bolo 19,00 hod. Pokrátkej chvíli som sa snažila zistiť čo mu je a to bol okamžik a intuícia  zároveň, aby som zavolala záchranku. Po vyšetrení, brali manžela do nemocnice v Prešove. Prišla som zaním asi po hodinovom odstupe a vtedy mi lekárka povedala, že mu praskla v mozgu aneurizma. Nevedela som reagovať, bol zdravý, na nič sa neliečil a nedostala som ani žiadnevysvetlenie.  Jediná informácia, volajte okolo pol noci čo sa deje ...Možno bude u nás alebo sa prevezie do Košíc. V tej chvíli som si vôbec neuvedomovala vážnosť situácie, myslela som si, že zoperujú ho a bude  dobre. Šok nastal, keď mi asi do 2 hodín zavolali, že ho prevážajú do Košíc. Okolo 2 hodiney ráno sa mi podarilo dovolať do KE. Povedali mi len, že došlo k masívnemu krvácaniu a je na ARE. Nevedela som ako zariadiť prácu, syna ZŤP a život vôbec.

Nasledovali mesiace bezmocnosti, strachu a  hrôzy, ako to všetko zvládnem. Bolo strašné vidieť manžela na ARE pripojeného na rôznych hadičkách. Slovám, ktoré plynuli okolo mňa som nerozumela. No rozumela som jedinému: "Verte je mladý, zázraky existujú a uvidíme, čas ukáže!"...

Mesiace postupne plynuli. V júni 2019  sa mu zhoršil zdravotný stav, počula som jeho posledné slová „čau mama“  a odvtedy sa začal meniť pred očami.V júli nastala nečakaná operácia  z dôvodu potvrdeného hematómu. Mala som pocit, že ožil. No nastala krutá realita a v prepúšťacejspráve uvedenie - coma vigilie – bdela kóma. Presun do Prešova. Keďže som sa nemohla o neho osobne starať,  jediným riešení bolo   umiestnenia manžela do zariadenia (hospicu).  Každodenná fyzioterapia bola a je veľkým prínosom. Po malých krokoch sa mu zlepšoval zdravotný stav. Začal viac vnímať nielen mňa, ale aj okolie, snažil sa napr. pohnúť rukou, vie prejaviť čo mu nerobí dobre a keď jespokojný je to vidieť. Zlomovým obdobím bolo leto 2020, kedy Marek bol schopný sedieťza pomoci personálu, nastal veľký posun (vedel, napr. že čapica patrí na hlavu,piť z pohára, opravil paplón, rozoznal farebné guličky na výzvu...).

Počas môjho liečebného pobytu so synom  (kúpeľna liečba, ktorú realizujeme každý rok) som sa  stretla s pacientami, ktorí sa prebrali z bdelej kómy.Stále som sa ich pýtala čo im najviac pomohlo a dostávala som tú istúodpoveď „modlitba a intenzívna rehabilitácia.“ Bez modlitby by somtoto všetko nezvládla.  Ukazuje sa mi cesta ako pomôcť Marekovi  prostredníctvom zabezpečenia intenzívnych rehabilitácii v zariadení určených pre pacientovv bdelej kóme, ktoré existuje iba Poľsku. Ide o centrum Polskie Centrum Rehabilitacji Funkcjonalnej VOTUM (Centrum pre funkčnú rehabilitáciuv Krakówe (PL).

Verím v zázraky, mne sa dejú každým dňom a vôbec nie náhodou, ale s  pomocou  všetkých, ktorí ma obklopujú.

Verím, že aj s Vašou pomocou prostredníctvom portálu Ľudia ľudom pomôžeme Marekovi byť opäť s nami.

ĎAKUJEM

Kristína